Aviatická pouť Pardubice 2010
Bolo niečo po tretej hodine, keď sa začali chvieť koľajnice. Vlak so škrípaním brzdil a ja som si vyberal vagón, do ktorého nastúpim. Bol Piatok, po pracovnom dni som dúfal, že nájdem miesto na sedenie. Vlak nebol taký plný, ako som predpokladal. Pri okne na pravej strane mi pred očami prebiehali domy, stromy, polia...
Na hlavnej stanici som sa stretol s Peťom. Dlho sa diskutovalo o zostave na túto akciu, no nakoniec sme ostali my dvaja. Nevadí, v destinácií nás ešte čaká jeden známy. Vlaky meškami, niektoré viac, iné menej a celkovo panoval na stanici ruch a nervozita. Pomyslel som si, že je to azda preto, že v Piatok väčšina ľudí odchádza z Bratislavy domov, hlavne študenti. Aj náš vlak mal meškanie 30 minút.
Keď prišiel, bol plný. Rozhodli sme sa, že sa posadíme do jedálenského vozňa a dáme si kávu. Tu sme vydržali po Brno, potom sa nám podarilo nájsť voľné kupé. Hoci som cítil miernu únavu, káva ma trochu prebrala. Nevedel som, či budem v noci spať, bol som ale pripravený aj na možnosť, že nie. Po pravej strane vlaku sme zbadali formáciu troch lietadiel. Rýchlo sme rozoznali dve siluety Gripenov a jednu Migu 29. Tento pohľad nás potešil a nevedeli sme sa dočkať, až budeme na letisku.
Zo stanice na letisko sme išli pešo. Slnko bolo ešte nad horizontom, no už dosť nízko. Pri vojenskej bráne nás strážnik poslal k civilnej. Tu nás sympatická slečna opäť poslala k vojenskej. Našťastie, Peťo sa dovolal Filipovi, ktorý nás prišiel vyzdvihnúť. Od tohoto momentu sme sa neoficiálne stali pomocníkmi Filipa a jeho kolegov. V zajtrajšom programe budú v uniformách RAF predstavovať dobové oblečenie, Britský tábor a daľšie historické predmety.
Bolo už po deviatej večer. Na tiché letisko padala tma a posledné lúče slnka osvetlovali mohutnú trávnatú plochu. Bolo treba postaviť hlavné stany. S Peťom sme držali drevené trámy a snažili sa ich zrovnať po každom zásahu kladiva do kolíčkov. Nakoniec to ani tak dlho netrvalo a stany boli pripravené prijať svojich hostí. Kým chalani od RAF debatovali, ja s Peťom sme sa rozhodli prejsť sa po aprone k statike.
V jednom z úľov sme objavili Spitfire. Nikto ho nestrážil a tak sa nám podarilo vojsť dnu, spraviť niekoľko fotiek a pokochať sa krásou tohoto stroja. Rovnaké milé prekvapenie nás čakalo na statike, kde sme sa spýtali, či možeme ísť až do blízkosti lietadiel. Odpoveď - dnes je to tu free. Najskôr som si myslel, že odfotím iba Ju - 52. No nakoniec sme fotili všetko a stále. Neviem ako dlho sme tam boli. Cestou k stanom sme vyliezli na úľ, v ktorom oddychoval Spitfire. Hviezdy jasne svietili, ani náznak oblačnosti, iba nad mestom Pardubice bol vidieť svetelný smog. Dýchali sme čerstvý chladný vzduch. Po polnoci sme sa presunuli do stanu. Zabalil som sa do spacáku (ďakujem Anetke za požičanie) a snažil som sa zaspať.
Neviem, čo ma držalo pri vedomí, či káva z vlaku alebo nadšenie z akcie. Po tretej ráno som vzdal snahu o spánok a prešiel som sa po aprone. Po návrate som zistil, že Peťo má rovnaký problém. Zobrali sme teda fotoaparáty a opäť sme prešli k statike. Tu sme čakali na východ slnka. Pri prvých ranných lúčoch sme objavili niečo, čo v tme nebolo vidieť. Za statikou na stojánkach hrdo stáli bok po boku L 410 Slovak Air Force, rovnako aj náš Mig - 29 a vedľa ešte Mi 24 Czech Air Force. Hneď, ako boli slnečné lúče dostatočné pre tvorbu pekných fotiek sa začalo hotové šialenstvo. Nikto tam nebol, úplne mimo akéhokolvek života sme boli iba my dvaja a naše lietadlá. Spoločnosť nám robili záblesky slnka, približujúca sa ranná hmla a vzduch, ktorý sa už začínal zohrievať.
Do siedmej hodiny rannej sme nafotili kvantum fotiek. Ukončili sme našu činnosť, pretože bol čas na raňajky a mimo to sme museli presunúť naše veci za stany, aby ich nebolo od divákov vidieť (nemali sme totiž uniformy). O ôsmej hodine už bolo slnko vysoko na oblohe, moja mikina aj košeľa boli mimo a rozhodnutie dať si na tvár a ruky opaľovací krém sa ukázalo ako kľúčové. Počas predpoludnia prilietavali návštevníci. Riadiaci sa nezastavil a mňa chytali driemoty. Hoci vizuálne som bol v dianí a uvedomoval som si všetko čo hovorí riadiaci aj Peťo, otvoriť ústa a vydať slovo sa mi zdalo neskutočne náročné.
O dvanástej sa začal letový program. AČR predviedla Mi - 24, ktorú sme ešte ráno fotili na stojánke. Mimo nej Jas - 39 Gripen, L - 159 Alca a W3A Sokol. Nasledovala rekonštrukcia a pohľad do leteckej histórie. Blériot IX zahájil oslavu 100 rokov letectva v ČR. Nasledovali rekonštrukcie hrdinských bojov z prvej svetovej vojny, civilné stroje medzivojnového obdobia, zoskok parašutistov z Ju - 52, vzdušné súboje druhej svetovej vojny a sólové predvedenie lietadla Spitfire. Potom organizátori vzdali hold aeroklubovému lietaniu a na oblohe sa objavila skupina Trenérú, ktorý bolo (ak som správne rátal) až 20. Nasledovala skupina Flying Bulls. Po nej sme sa dostali do éry prúdových motorov - vystúpenie mali L29 Delfín, Mig - 15 a náš Mig - 29, s ktorým sme sa ráno fotili. Celý program sprevádzali pozemné ukážky starých aut, dobových oblečení a hudby.
Hoci program sa ešte nekončil, slnko opäť kleslo a nastal čas opustiť túto krásnu, nostalgickú a oslavnú udalosť. Rozlúčili sme sa s Filipom, ktorému touto cestou veľmi pekne ďakujeme za naše prijatie a do budúcna želáme čo najviac akcií, kde bude môcť so svojím historickým klubom prezentovať oblečenie a obyčaje pilotov RAF z dôb druhej svetovej vojny. V jeho tábore som sa skutočne cítil ako keby som bol v Britání, keď piloti pijú čaj o piatej a sú pripravení vyraziť na pokyn SCRAMBLE k lietadlám.
Na stanicu sme išli opäť pešo. Vlak teraz nemeškal, čo ma potešilo. Nebol tak plný ako ten ktorým som šiel sem, preto sme hneď našli voľné miesta. Peťo sa rozhodol pozerať si fotky z akcie, ja som už nevládal a zadriemal som. Prebral som sa v Brne a to už bola časť cesty za nami. Slnko bolo stále nižšie a nižšie. Po prechode hraníc sa nám konečne podarilo dovolať pánovi majorovi Stanovi. V rýchlosti sme podali správu a tešili sme sa domov.
Do Bratislavy sme dorazili o desiatej večer. Mne odchádzal vlak o jedenástej a Peťovi o päť minút neskôr. U Peťa bolo už badať dlhé nespanie, ja som sa cítil po driemkaní vo vlaku o čosi lepšie. O jedenástej sme sa rozlúčili a každý sme šli svojou cestou v tme. Nevedel som sa dočkať vlastnej postele :)
Ťažko povedať, čo ma na akcií zaujalo najviac. Východ slnka, keď sú jemne osvetlené lietadlá na stojánke, hmla v pozadí a chladný vzduch, možnosť dotknúť sa unikátnych lietadiel a to úžasné ticho, ktoré panovalo ráno na stojánkach... to je asi najsilnejší zážitok pre človeka, ktorý prišiel skôr kôli lietadlám, ako kôli historickým rekonštrukciám. No práve tie sú pre mňa druhý najsilnejší zážitok. Vidieť 30. a 40. roky naživo a tak blízko sa už nepodarí každý deň. Želám teda všetko najlepšie lietaniu v ČR k jeho stému výročiu.
by Majky