Je to už rok od veľmi vydareného výletu na letisko Schiphol v Amsterdame a nakoľko moje chute vydať sa na podobný spotter trip sú obrovské, kontaktoval som Laciho s otázkou, či sa niečo nechystá. Dostávam odpoveď, že so Stanom a Šmolkom idú do Bergama. Po veľmi krátkom rozmyslení sa k expedícií pridávam. Ďaľšie letecké dobrodružstvo sa uskutoční opäť v zimných mesiacoch. Naším dopravcom bude Ryanair a poletíme z Budapešti, pretože po krachu Malévu a vstupe Ryanairu na trh ponúka veľmi nízke letenky. Naša spiatočná stojí deväť eur a dvadsať centov. Prvý krát poletím z Budapešti, prvý krát do Bergama, prvý krát Ryanairom a prvý krát Boeingom novej generácie.
Je dvadsiaty február, slnko dávno za horizontom, noc kontroluje pozemské aktivity. Spolu s priateľkou prichádzam na hlavnú stanicu v Bratislave. Kupujem lístky pre seba a Stana. Čas sa pomaličky posúva k času odchodu vlaku. Po Stanovom príchode sa lúčim s priateľkou a presúvame sa do vlaku. Obsadzujeme kupé, v ktorom sa nachádza postarší pán. Nie je tu však zástrčka a tak Stano vyráža na prieskum. V kupé som ostal sám a postarší pán len tak do vzduchu vypustil spŕšku dôkladne vybratých fráz a slov, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani majster Meliško. Nevadí, sme predsa na Slovensku a toto patrí k mentalite miestnych, evidentne aj starších ľudí. Stano mi telefonuje, aby som sa presunul do ďaľšieho vagóna. Ani tu však zástrčka nie je a tak Stanov notebook ostáva v ruksaku.
Vlak vyráža a my sa rozprávame o najrôznejších veciach. Cesta plynie spolu s časom, až zastavujeme v Nových Zámkoch. Tu pristupuje Laci a Šmolko. Laci rozdáva letenky členom našej skupiny. Z neznámych príčin mám jednu do Bergama a dve identické do Budapešti. Nevadí, budem mať o suvenír viac. Na stanicu Keleti prichádzame dosť neskoro v noci. Presúvame sa na metro, kde sú už všetky predajne lístkov zatvorené, je tu iba automat. Hoci to ešte ani netušíme, začína sa boj. Navolíme lístok, ktorý chceme kúpiť a vkladáme do automatu bankovku. Ten ju prehĺta, až pokiaľ nezasvieti červené svetlo a nevracia nám ju. Žiadna správa čo je zle, žiadne upozornenie. Skúšame to znovu a znovu, no bez úspechu. Nakoniec Stano skúsil vložiť bankovku čo najviac k okraju a automat konečne toto sústo prehltol. Dokonca nám vydal aj lístok. Metrom sme cestovali iba 3 zastávky. Na Deák Férenc sme prestúpili na inú linku metra, s ktorou cestujeme na konečnú. Tu nás zaujala pani, ktorej by ste v Bratislave za bydlisko priradili Hlavnú stanicu alebo Autobusovú stanicu. Pani stále niečo v jej rodnej reči rozprávala a stále som mal pocit, že jej slová mieria na nás. Keď videla, že sa jej nedostavil úspech, pretože naša pozornosť k nej neviedla, vybrala z tašky plyšového macka a začala rozprávať jemu. Tvárila sa, akoby to bolo jej dieťa. Zastávku pred konečnou vystúpila aj s mackom. Začínam mať dojem, že ísť osamote v Budapešti metrom okolo polnoci môže byť dosť nebezpečné.
Na konečnej metra prestupujeme na autobus 200E. Lístky sme si kúpili u vodiča a cesta prebieha ďalej v poriadku. Tiež je tu rozbitá a skáčeme zo strany na stranu, presne ako v Bratislave. A to som si myslel, že rozbité cesty sú iba u nás. Pri príchode k terminálu 2 vidíme pristávať Ryanair, na aprone vidieť British Airways a spoznávam v tme aj letecký skanzen. Je už skoro jedna hodina ranná a píše sa 21. február 2012. Terminál nám poskytuje útočisko, no už pri vstupe nám je jasné, že na spánok môžeme zabudnúť. Strop je rozbitý, všade sú naťahané káble a robotníci sa premávajú hore-dole ako mravce. Nerozumieme činnosti robotníka na plošine, ktorý ňou kýve zo strany na stranu, ani pracovníkovi, ktorý išiel okolo káblov 3 krát a 3 krát sa o ne potkol. Zúfalo čakáme na uvolnenie zástrčky, ktorú používa staršia pani. Neuveritelné je, že sa o ňu strieda s mladšou, obe sú evidentne zamestnankyne letiska. Stano tak zatiaľ pracuje na notebooku bez zástrčky, Laci a Šmolko sa snažia spať. Môžu byť asi tri hodiny ranné, keď sa zástrčka konečne uvolnila. Stano teda využíva príležitosť.
Keď konečne prišiel čas, prešli sme kontrolami až k našemu východu. Hoci ideme v rukáve, vychádzame z neho po schodoch dolu k pristavenému autobusu. Žiadne prekvapenie, Ryanair za rukáv neplatí. Autobus nás priváža k lietadlu registrácie EI – DWC. Vzduch je svieži a my natešene vstupujeme do lietadla, kde si každý chce uloviť vhodné miesto pri okne. Beriem si pravú stranu tesne za krídlom. Hoci už je 6:15, ešte len rolujeme k dráhe 31L. Z okienka vidím vzlet Wizzairu pred nami, ktorý je osvetlený prvými slnečnými lúčmi nového dňa. Po ňom vstupujeme na dráhu a rozbiehame sa. Po vzlete mi príde stúpanie pohodlné, avšak po niekoľkých minútach cítim, že stúpame oveľa prudšie. Slnko, ktoré vychádza niekde za nami, pridáva farbám krídla, zeme aj oblohy krásne odtiene. Všetko vyzerá tak kľudne a nadpozemsky. V hladine FL400 prelietavame Alpy, ktoré sú rovnako neuveriteľne zafarbené do odtieňov ružovej, oranžovej a základnej bielej. Fotím ako najatý, i keď viem, že živý pohľad žiadna fotka nevráti. Let netrvá dlho a opäť cítim veľmi výraznú zmenu výšky. Dôkazom rýchleho klesania sú aj vysunuté spoilery na krídlach. Namiesto štandardnej príletovky točíme jedným vektorom do prava do ILS dráhy 28. Mestečko Bergamo sa ešte len prebúdza, keď na dva dotyky sadáme na dráhu 28. Je 7:45 ráno a vzduch je stále svieži, i keď cítiť, že je iný ako v Budapešti. Laci sa vypýtal do kokpitu a tak ho čakáme v autobuse, ktorý nás čoskoro odvezie do terminálu.
Terminál letiska Bergamo je pomerne malý. Ako to už po prílete býva, moje prvé kroky viedli na miestne toalety. Ostal som v šoku. Dvere na kabínkach vylomené alebo nepriliehajúce, neporiadok, púšťanie vody v umyvadlách riešené pomocou pedálov. Mysľou mi prebehlo, že toto bude ešte zaujímavé. Hoci nemáme žiadne zásoby pitia, vydávame sa najskôr na spottovacie miesto, ktoré Laci pozná. Aspoň sme si to mysleli. Po dlhej prechádzke sa dostávame k bráne. Nedá sa prejsť ďalej a tak sa vraciame k terminálu. Skúšame teda prejsť na druhú stranu diaľnice a cez dedinku a priemyselné zóny a priblížiť k miestu určenia. V dostatočnej vzdialenosti prechádzame opäť ponad diaľnicu. Nachádzame spotterské miesto, avšak kôli plotu a betónovej konštrukcií vidíme len smerovké kormidlá rolujúcich lietadiel. Nasleduje krátka kritika a pokus ísť ďalej popri dráhe. Druhé riešenie sa vyplatilo, prichádzame na parkovisko, kde je nízky plot a lietadlá na rolovačke sú na dosah ruky. Miestni tu sedia v autách a fajčia cigarety, čítajú noviny, po lietadlách ani nepozrú. A tak my nadšene fotíme zástup Ryanairov, Blue air, Wind jet, Eurofly a aj Belle Air, ktoré nám ale nespravilo radosť a vzlieta z dráhy 10. Autá sa tu striedajú ako na bežiacom páse, väčšinou miestni s ďeťmi.
Po odbavení predpoludňajších letov sa snažíme dostať k terminálu. Namiesto dlhej okluky ideme po ceste popri letisku a opäť sa dostávame k bráne. Prekonávame plot a popri diaľnici kráčame k terminálu. Tu a tam po nás niekto trúbi, ale trápi nás to asi ako teória relativity včelu. Prekonávame ďaľší plot a konečne sa ocitáme pri termináli. Oproti je Orio center – nákupné centrum. Tu kupujeme pitie, bagety, pomazánku a konečne tu nachádzame útočisko. Sadáme si, jeme, rozprávame sa, pijeme a hlavne oddychujeme. Nakoniec sme sa dohodli, že pôjdeme autobusom do mesta Bergamo a pozrieme si ho. Avšak človek mieni a život mení. Všimli sme si, že parkovisko je dosť navýšené a bol by z neho pekný výhľad na apron. A tak neváhame a ideme to preskúmať. Domnienky sú správne a spottujeme ďalej. Do mojej zbierky pribúda Air Dolomiti, Wizzair, Švajčiarsky Challenger a Pegasus. O štvrtej ideme do terminálu na krátky oddych a potom sa chystáme do mesta. Stano sa snaží spať, Laci a Šmolko spia prakticky hneď. Mne sa nedarí a tak sledujem okolie. Využívam tento čas na aplikovanie inzulínu a večeru.
Keď sa chalani prebrali, bola už tma. Do mesta sa teda nepôjde. Namiesto toho ideme opäť na parkovisko a sledujeme večerné lety, väčšinou Ryanairu, ale na srdci nás pohladí aj Embraer spoločnosti Air Dolomiti, vracajúci sa do Frankfurtu. Vzduch sa s príchodom noci ochladzuje. O deviatej večer prichádzame opäť do Orio centra. Po rýchlom výbere zásob na cestu som svedkom nerozhodnosti Šmolka a Laciho, ktorí vyberajú jedlo až do desiatej, kedy sa obchod zatvára. Čas využívame so Stanom na debaty o všetkom možno, hlavne o cestovaní. Do terminálu sa vraciame až po desiatej. V odletovej hale sme konečne našli zástrčku, takže Stano si dal nabíjať mobil aj notebook. Keď ich konečne zapojil, prišiel strážnik a poprosil nás, aby sme prešli do príletového terminálu, lebo tu sa ide upratovať až do štvrtej ráno. Osud Stanovmu mobilu a notebooku asi energiu neprial. Príletový terminál bol už preplnený, všetky stoličky obsadené. Rozložili sme teda deku, ktorú mi na tento výlet požičala priateľka. Zistil som, že z ruksaku a bundy je veľmi dobrý vankúš. Posledné, čo si pamätám je, ako som sa otočil na bok. Potom som konečne tvrdo zaspal.
O 3:30 ma Stano zobudil s tým, že sa presúvame do odletového terminálu, lebo teraz sa bude upratovať tu. To, čo som si o nocovaní na tomto letisku prečítal na internete, je teda pravda. Šli sme opäť na parkovisko. Na autách bola námraza, využil som čiapku aj šál. Okrem tradičných Ryanairov nás potešila 757ma DHL a dve 767mi MAERSK. Nad Alpami bolo vidno, že slnko lenivo prichádza a hlási sa 22. február 2012. V budove terminálu sme riešili posledné problémy pred kontrolou – Stano nabíjanie telefónu a Laci so Šmolkom konzumáciu Nutelly, ktorú kúpili ale do lietadla by neprešla. Prechádzame kontrolou a prichádzame k našemu východu.
Dnes sme dostali pre let do Budapešti lietadlo s registráciou EI – EPH. Lietadlu velí kapitánka a naša hlavná letuška je z našeho domovského štátu, preto ostávam jemne v šoku, keď na môj pozdrav “Good morning” odpovedá “Dobrý deň”. Vzlet prebieha z dráhy 28, po vzlete fotím apron, neskôr aj letisko Bergamo. Alpy sú pri tomto svetle opäť krásne, vynímajú sa tu ako pýcha zeme. O hladinu vyššie stretávame ďaľší Ryanair. Opäť fotím celý let, nadšenie z Álp je obrovské. V Budapešti fotím Dunaj a pristátie na dráhu 31R. Zosadnutie bolo tvrdé a brzdenie intenzívne. Lúčime sa s letuškou aj s lietadlom a pokračujeme na autobus 200E.
Plánované stretnutie s divíziou Hungary nechávame tak, pretože jej predstavitelia stále nevedia, kedy by mohli na stretnutie prísť. Ideme tak metrom po známej trase až na stanicu Keleti. Stíhame vlak o 11:25 do Bratislavy. Stano v ňom konečne nachádza zástrčky s prúdom. V Nových Zámkoch sa lúčime so Stanom aj Lacim. V Bratislave sa lúčim so Šmolkom a zvítavam sa s mojou milovanou. Po príchode domov upadám do prudkého spánku a zobúdzam sa až o pol desiatej večer.
Tento článok popisuje subjektívne dojmy z výletu. Lety sa mi veľmi páčili, spottovacie miesto bolo nakoniec tiež dobré, osadenstvo výletu bolo vynikajúce. Za negatíva by som označil slabšiu pestrosť prevádzky a únavu, ktorá bola z časti spôsobená faktom, že ak sa človek potrebuje dostať do Budapešti skoro ráno, nemá z Bratislavy šancu a musí cestovať o deň skôr. Celkovo hodnotím výlet ako veľmi podarený, keďže sme zažili vela srandy a vzniknuté fotky zo spottingu sú jedny z najlepších, aké som kedy zhotovil. Navyše pohľad na Aply z lietadla, či už pri východe slnka alebo pri dennom svetle pôsobil krásne, nadprirodzene a veľmi romanticky. Ďakujem Lacimu za organizáciu, Šmolkovi a Stanovi za účasť a som rád, že sme sa nakoniec všetci dostali do našich domovov. Teraz už len načerpať sily a hor sa na ďaľšiu zaujímavú destináciu :) MRA!
by Majky
Kaplnka
(Stanley, 24. 2. 2012 17:01)