Víkend v AK Trnava 13.-14.3.2010
Jeden jarný víkend sa naša skupinka rozhodla navštíviť malé aeroklubové letisko v Bolerázi, neďaleko Trnavy. Peťo tu začal svoj výcvik na GLD a tak sme sa rozhodli, že návšteva tejto lokality by mohla byť príjemným spestrením tohoto obdobia. Peťo a Stano teda v Sobotu vstali z postelí skôr ako ja, aby stihli aj prednášku o meteorológií. Mne sa vstávať nechcelo, preto som vyrazil na cestu až o štvrtej popoludní. S notebookom, batohom a neutrálnou náladou som dorazil na autobusovú stanicu. V rade som bol prvý, čo ma mierne tešilo. Keď prišiel biely autobus s Martinskou poznávacou značkou, kúpil som si lístok a zaujal miesto na ľavej strane blízko zadných dverí. Čas na ceste som sa rozhodol spríjemniť si MP3 prehrávačom, v ktorom som zvolil síce smutnú, ale prekrásnu hudbu od Nightwish. Pri nej som sa v myšlienkach preniesol k letnej návšteve Budapešte a k Breitling Jet Teamu, ktorí predvádzali prvotriednu akrobaciu. Keď náš šofér schádzal z dialnice, volal mi Peťo, že ma čaká s Kubom na stanici. Nuž dobre, aspoň cestou nezablúdim.
Trnava ma privítala veterným počasím a miernym mrholením. Viac ako jarné mi pripomínalo jesenné, kedy padajú posledné listy zo stromov a každú chvíľku prší. Peťo už čakal na stanici a po našom zvítaní mi predstavil Kuba. Doteraz sme sa poznali iba po hlase, teraz sme sa konečne stretli osobne. Prešli sme do budovy a kúpili sme si lístky na vlak do Klčovian. Mali sme ešte dosť času, preto ma chalani zaviedli do Albatrosa. Bolo to niečo ako malý bar, v ponuke mal aj studené jedlá a slané chuťovky. Reč už bola o lietaní, ako virtuálnom, tak i reálnom, hlavne aeroklubovom. Chalani sa snažili dostať ma do obrazu, hlavne čo sa týkalo stáleho osadenstva v Trnavskom aeroklube. Bol som už veľmi zvedavý, aké to tam bude. Keď som nastúpil do vlaku, všimol som si, že lístok stojí presne toľko peňazí, ako stojí lístok z Bratislavy ku mne domov. Ani neviem prečo, ale napadlo ma, že je tu istá symbolika... že možno cestujem domov, alebo inými slovami tam, kde sa cítim najlepšie.
V Klčovanoch vystupovalo veľmi málo ľudí. Zastávka bola zložená z pontónu a železničného priecestia. Zatiaľ čo všetci ostatní cestujúci zatočili na priecestí smerom do dedinky, v ktorej bolo kde tu vidieť svetlo, my traja sme zatočili na ľavú stranu, kde na nás čakala iba nekonečná tma. Svižným tempom sme kráčali do kopca po betónovej ceste, všade naokolo tma a za nami bolo v diaľke vidieť svetlá vzďalujúcej sa dedinky. Pomyslel som si, že pokračovanie výletu je úžasné, pretože mám veľmi rád tajuplnú noc... škoda že bolo zamračené a nebolo vidieť hviezdy. Ale i tak sa mi to veľmi páčilo.
Keď sme konečne zbadali svetlo aeroklubovej budovy, bolo už po siedmej hodine večer. Vošli sme dnu a po schodíkoch vyšli na chodbu. Peťo otvoril dvere do veľkej miestnosti, kde už čakali ostatní členovia aeroklubu spolu so Stanom. Kým pripravoval večeru, chalani mi vysvetlili, ako to tu chodí s upratovaním a kam umiestniť notebook, aby sa mi podarilo dostať cez WiFi sieť na internet. Na večeru nám Stano pripravil vynikajúce pikantné cestoviny, ktoré väčšina z nás jedla paličkami. Pripravoval ich v dvoch chodoch tak, že ja a on sme jedli až keď ostatok osadenstva dojedol. Ten čas som trávil pri notebooku pripojený ako oblastník. Po cestovinách nám Stano pripravil ešte dezert - nápoj priateľstva, ktorý má pôvod v Indií a pije sa v spoločnosti priateľov pomaličky, aby si ľudia vychutnali spoločné chvíle. K tomuto večeru sa veľmi hodil, pretože presne to sa dialo. Po večeri bol program voľný, skladal sa zo sledovania videií, oblastného riadenia, dekódovania METARov, debát o lietaní a o všetkom možnom. O pol noci zábava začínala dosahovať maximá, hlavne keď sa chalani pripojili na Pokec. Vydržali sme si robiť srandu z ľudí na Pokeci do 3:30 ráno. Hoci to bola určite najzábavnejšia časť dňa, aj tak vo mne pretrvával dojem, že najlepší bol Stanov čaj - nečaj.
O štvrtej ráno sme sa rozhodli ísť spať. Síce som mal zatvorené oči, ale zaspať sa mi nedarilo, tak ako vždy v novom prostredí. Tak som si ešte raz prechádzal udalosti posledného dňa a bol som zvedavý, čo prinesie ten ďaľší. Začal sa však inak, ako som čakal. O siedmej ráno prišiel vedúci aeroklubu a napriek tomu, že sme všetci spali, začal komentovať použité hrnce, taniere, príbor. Prvý, kto sa spamätal bol Peťo. Prešiel do kuchynky a začal pomaličky umývať riad. Keď sa mi podarilo rozlepiť bolavé oči, premiestnil som sa aj ja do kuchynky a začal som umývať nože, príbory a taniere. Peťo umýval šálky a poháre. Po chvíločke už bol na nohách aj Stano, ktorý spravil ešte poriadky na stoloch. Potom nám prišli pomôcť aj ostatní chalani z aeroklubu a spoločne sme umyli riad, poupratovali stoly a vyniesli smeti. Priznám sa, že ešte nikdy som nezačal deň upratovaním.
Počasie sa mierne zmenilo. Oblačnosť sa trhala a fúkalo ešte silnejšie ako v Sobotu. Po našom rannom upratovaní sa nám podarilo na chvíľku dostať do hangárov. Videl som tu Cessny, Zlíny, Blaník a aj povestného 4-miestneho Čmeliaka, ktorého som do tej doby poznal iba z fotiek a z rozprávania. Všetko tu tichúčko spalo a čakalo na svoje prebudenie. Až bude lepšie počasie, som si istý, že sa po zimnom spánku nezastavia. Zvyšný čas sme strávili sledovaním videií na internete. Cítil som sa nevyspato a hoci som všetko vnímal, občas som nevládal reagovať. Cez poludnie sme sa rozlúčili s aeroklubom a spolu s Tomášom sme sa vybrali do Klčovian. Konečne som videl okolie aj za svetla, polia, dedinku v diaľke a dlhú betónovú cestu. Vlak nemeškal a po približne 15-tich minútach jazdy sme sa ocitli opäť v Trnave. Rozlúčili sme sa s Tomášom a podarilo sa nám chytiť rýchlik do Bratislavy. Vo vlaku si Peťo ešte čítal typovku Blaníka, budúci víkend má skúšky. Stano podriemkaval a ja som neprítomne pozeral von oknom. Unavený, ale rozhodne spokojný s prežitým víkendom.
O tretej popoludní som prišiel domov a okamžite som si šiel ľahnúť. Vtedy ma napadlo staré známe - všade dobre, ale doma najlepšie. No po dočerpaní síl a dlhom spánku som zistil, že ide o omyl. V Pondelok som zažil opäť zhon a nervozitu v práci, popoludní som čakal hodinu u doktorky aby ma zobrala, že ma nemôže zobrať, lebo jej už končia ordinačné hodiny a keď moja pozornosť zablúdi k televízoru, počúvam iba negatívne správy. Toto nie je tá úžasná, pokojná, uvolnená a zábavná atmosféra. Toto je každodenná realita, pred ktorou sa snažím utiecť. Pred ktorou sa asi každý človek snaži svojím spôsobom utiecť. Útek k leteckému prostrediu s priateľmi je určite vždy výborné riešenie. Ak máte skupinku ľudí, na ktorých Vám záleží a spája Vás spoločná záľuba (či už lietanie, malúvanie alebo čokoľvek iné), určite skúste občas utiecť z reality. Ľutovať nebudete ;)
Záverom sa chcem poďakovať svojím dvom mravcom - Peťovi a Stanovi za výborný víkend plný zábavy, členom AK Trnava za ich pohostinnosť a prijatie a samozrejme aj šéfovi z AK Trnava za ochotu pri Nedeľnom umývaní riadov :)
by Majky
FUN Radio
(Adela, 16. 3. 2010 22:34)